Príbehy

Realita vie byť krutá... 11. časť (KONIEC)

21. prosince 2011 v 21:49 | MišeL Stone™
Toto je obal KNIŽKY :D Hore je moje mono, tak som to rozmazala :) Prajem príjemné čítanie finálnej časti :)

Z toho dôvodu som sa otočila naspäť do izby.. Pokusu dám čas, možno ho ani nemusím znova realizovať, dúfajme.. Zbytok dňa som preležala... Popri ležaní som rozmýšľala aj o svojej zmene.. Aké to bude? Som zvedavá, či to vôbec pomôže.. Bola som unavená, dala som si studenú sprchu a išla som si ľahnúť.. To je najlepšie riešenie.. Len čo som si ľahla, zaspala som, len čo som zaspala niečo sa mi snívalo, len čo sa mi niečo snívalo, budil ma budík! V škole rovnako.. Až na tie ich trápne poznámky.. tých bolo omnoho viac.. Uvažovala som, že mi tá zmena asi nepomôže.. Prečo mám takú bujnú fantáziu? Ale aj tak to môžem skúsiť.. Zo školy som išla rovno domov.. Mamina bola zvláštna.. Nastupovali sme do auta a pomaly sme vyrážali do mesta, ktoré je od nás asi hodinu, išli sme merať tie dioptrie.. Vonku bola zima.. Mierne primrznutá cesta.. Mamina išla nejako rýchlo.. Ale mne to nevadilo, jazdu som si užívala, počúvala som hudbu.. Obľúbená činnosť.. "Zlatko, pripútaj sa!" zakričala na mňa mamina, aby som ju počula.. "Čo....." nestihla som dopovedať! Zlomok sekundy a bolo to v riti! "Rýchlo! Vyplávame von, aj bez auta! Rýchlo!" kričala mamina! "Hlavne neotváraj dvere, nepôjde to!" povedala som kľudne.. Bolo mi to nejako jedno.. trošku elektriny v aute ešte zostalo, ale neriskovali sme to a sklopili sme okienko páčkou.. Mamina rýchlo vyplávala von.. ťahala ma, lebo mne sa z tade vyjsť nedalo.. Už len kvôli nej som kopala zo strany na stranu, aby som sa dostala von.. už to skoro bolo.. Až na nohu, ktorá sa mi tam zasekla.. Začalo sa zaťahovať okienko! "Aúú!!!" okienko ma tlačilo na nohu.. Auto ma ťahalo dole pod vodu, ale mamina ma ťahala hore.. okienko sa úplne zatvorilo.. najhorší zážitok.. všade bola krv! Sklo z okienka mi odrezalo nohu.. Vlastne odtrhlo.. Ľudia, čo išli okolo si nás ihneď všimli.. ja som bola v bezvedomí.. Strácala som krv, ktorá bola všade okolo. Sanitka vraj prišla veľmi rýchlo.. Hneď mi uviazali nohu.. Po auto prišiel traktor... Zase som skončila v nemocnici.. Mame to bolo neskutočne ľúto, priznala sa, že nestihla prezuť pneumatiky.. Dostala podmienku.. Nervovo sa zrútila.. ja som skončila s umelou nohou.. tlačila ma, ale časom som sa ju naučila používať.. Otec už domov ani neprišiel.. ukázalo sa, že nebol na školení, ale mimo nášho štátu za svojou dcérou, o ktorej sme s mamou nevedeli.. mňa vychovávala starká.. otec nám posielal peniaze a ako tak sme vyžili.. do školy som začala chodiť rada.. spolužiakom ma bolo natoľko ľúto, že mi pomáhali.. ale bolo už neskoro získať si ma.. Ich ľútosť mi nohu nevráti.. Ani mamu, ani otca.. Ani život, ktorý som mala.. O život som takmer prišla 2x.. Bolo to vlastne kvôli nim.. Chcela som, aby ma mali radi.. Splnilo sa mi to.. Ale majú ma radi len z ľútosti.. Kvôli takejto blbosti som prišla o svoj život.. O život, ktorý nebol až taký hrozný, ale človek si to uvedomí až, keď je neskoro.. Aké ponaučenie plynie z môjho príbehu? Nikdy sa nesnaž byť za každú cenu obľúbený! Nepáčiš sa okoliu? Kašli na nich! Si to ty a si jedinečný ako každý iný a oni nemajú právo kecať ti do toho čo máš robiť.. Buď originál, nie tuctová kópia!

Realita vie byť krutá... 10. časť

20. prosince 2011 v 14:21 | MišeL Stone™
Prišla som do triedy. Zrak bol upretý len na mňa.. pozerali po mne ako po vrahovi.. zvláštny pocit. Sadla som si na miesto, dievča, ktoré sedelo vedľa mňa si odtiahlo stoličku čo najďalej.. "Čo sa ma bojíš?" povedala som vtipne.. "Áno, si psycho, dievča!" povedala vyplašene.. urazilo ma to.. Prečo by som mala byť psycho? Aj tak to bola ich vina.. Mali na tom podiel.. Začínam ľutovať, že som bola naivná.. Že som myslela aké mám šťastie, akú šancu som dostala.. Prečo som len tak tupá? Prečo sa mi to nepodarilo? Zvonilo na hodinu.. Ako tečie voda, ubiehal aj čas v škole, ale tie pohľady spolužiakov, už aj učiteľov, tie ma znervózňovali! Domov som sa tešila, tam ma nikto odcudzovať nebude.. Doma som zapla počítač a pozrela novinky na facebooku.. Na nástenke som mala samé odkazy od spolužiakov! "Si trdlo, čo ťa to napadlo? Ale aj tak by nám bez teba bolo lepšie! :D" mala som toho dosť! Čo skúsim tento krát? Opakovať to isté nebudem, musím byť originálna! Nechám si to prejsť hlavou.. Zišla som dole po schodoch.. Mamina na mňa vybafla s otázkou "Čo by si chcela? Otec nám poslal nejaké peniaze, kým je preč.." zaujímavá otázka! "CHCEM ŠOŠOOOOVKYYY!!!" vykríkla som do radosti! "Na čo ti budú? Veď okuliare ti pristanú!" "Mami, mami,.." chytila som ju za plece.. "Vieš, chcem sa zmeniť! Čo najviac! Chcem zapadnúť do kolektívu!" ani neviem, ako ma to napadlo, ale žiadne pokusy teraz robiť nebudem, skúsim sa trošku zmeniť! Možno to pomôže! "Dobre teda.. zajtra pôjdeme zmerať dioptrie!" jupíí! Bola som šťastná!
11. ČASŤ JE POSLEDNÁ! :) UŽ JU MÁM NAPÍSANÚ! CHCETE JU ZAJTRA?

Realita vie byť krutá... 9. časť

16. prosince 2011 v 17:30 | MišeL Stone™
Ale bohužiaľ sa to skončilo... Poznáte ten pocit, keď sa prebudíte zo skvelého sna? Ale tu je to komplikovanejšie.. Otvorila som oči.. Biele steny, ľudia vedľa mňa.. ,,Čo tu robím? kde sú všetky farby?" zmohla som sa len na pár slov.. ,,Si v nemocnici.. Mala si šťastie! Váš sused ťa zahliadol z okna a zavolal sanitku! Kým neprišla bol pri tebe a ruku ti oviazal, veľmi silno, aby ťa zachránil!" oh, nie!! Prečo to robil? Keby som chcela žiť, asi by som sa nerezala.. Stále mám smolu, no zrazu mám šťastie, hej? Zákon schválnosti! ,,Tak to mu poďakujú asi len rodičia!" nervne som odvrkla.. ,,Aj ty, uvidíš! Nič nie je natoľko zlé, aby sa to nedalo riešiť! Si mladá, celý život máš pred sebou! Netreba sa trápiť! Si strojcom svojho šťastia, tak sa posnaž! Nebuď zlá! Mysli pozitívne! Ži prítomnosťou, nezaoberaj sa minulosťou! Je to tvoj život! To, čo ti skutočne patrí.. Nedá sa predať! Je tvoj, takisto, ako tvoje vedomosti!" povzbudzovala ma doktorka.. "Ďakujem vám!" po jej reči som si uvedomila, že aj ja mám svoje miesto na tomto svete, že mám nárok na šťastie a nárok aj na priateľov! Keď ma z tato pustia, bude to iné! Budem šťastná a nebudem sa trápiť! Dostala som druhú šancu, od života! Neumrela som! ,,KLOP,KLOP!" s klopaním sa otvorili aj dvere.. "Čo ťa to prosím ťa napadlo?" ozvala sa mama... "Mami, to je nadlho!" "Mám veľa času! Rozprávaj! Otec išiel na služobnú cestu, tak mám času viac než dosť!" Poslednú vetu povedala vtipným tónom. Mala čas, nehnevala sa, tak som začala: " Vieš, u nás v triede to nie je bohviečo. Stále majú náladu šikanovať ma! Ukazujú na mňa prstom, potkýnajú ma, zaujíma ich všetko, čo sa okolo mňa deje! Nemám žiadne kamarátky.. Učím sa a za to som bifloška.. Každý deň mám taký istý! Neskutočne sa nudím!" "Dcérka, ale nič nie je tak hrozné..." nedopovedala a ja som jej skočila do reči.. " Ja viem, ale vtedy som iné riešenie nevidela! Jednoducho som bola zaslepená všetkým.. Tými mojimi problémami.. Prosím, už to toľko neriešme.. "Dobre, dcérka, keď si to želáš!" deň mi ušiel rýchlo.. Pozerala som telku s malými deťmi, s ktorými som bola na izbe. Boli veľmi milé, pozerali sa na mňa tými zvedavými kukadlami.. Ja som im večer rozprávala rozprávky na dobrú noc. Rana sa mi pomaly hojila a zanedlho ma pustili domov.. Nebolo to nič vážne.. Teda ja to tak beriem.. Doma som sa skoro zbláznila z toľkého učenia.. Keď som sa doučila ľahla som si a hneď som zaspala.. "Cŕŕŕŕŕŕŕn!" zase ten prekliaty budík! No, super! A teraz do školy.. Keď som vstúpila do vestibulu, všetci sa po mne pozerali, celá škola vedela o mojom "NEVYDARENOM POKUSE", ale mne to nevadilo.. Pre mňa bolo hlavné, že som dostala ešte jednu šancu..

Realita vie byť krutá... 8. časť

15. prosince 2011 v 19:14 | MišeL Stone™
Vzala som nôž, priložila ho k lavej ruke, pritlačila som ho... Zhlboka som sa nadýchla a potiahla pravú ruku.. Cítila som mierne štípanie a videla veľa krvi.. No, nie nadlho.. Pocit voľnosti.. Stúpala som k výškam, mala som úsmev na tvári.. Cítila som sa tak voľne.. Dostala som sa na krásne miesto... Plno farieb, všetci sa na mňa usmiavali a zdravili sa mi.. Bolo tam nádherne.. Cítila som sa ako uväznená v svojich predstavách! Samozrejme, na tomto mieste mi to vôec nevadilo.Mať taký krásny "ŽIVOT" by sa nepáčilo len mne. Škoda, že to nemôžem ukázať svojim kamarátkam, ale načo vlastne? Aj tak by nemali čas! Som šťastná, že som tu! Čo viac si môže človek priať? Ferrari? Psa? Skvelý mobil? Ale ja nehovorím o materialistických veciach. Keď sa človek ocitne na tomto mieste, na takých veciach by mu ani nezáležalo! Žiadny facebook, ani nič také.. Život bez problémov, materiálnych pipiek, vrážd, trápenia, školy... Na tomto mieste nezáleží na tom, čo máte. Máte len seba a skvelý pocit.. Ale to pre skvelý život úplne stačí.. Začať odznova.. Na vysnívanom mieste, v skvelom svete.. Druhá šanca! Som rada, že som sa odvážila použiť nôž.. Bez neho by som nespoznala niečo tak úžasné! Pravý opak môjho života!

Realita vie byť krutá... 7. časť

11. prosince 2011 v 18:51 | MišeL Stone™
S nadšením som išla domov, neviem prečo, ale tá myšlienka mi priniesla skvelý pocit, myslíte si, že som chorá? o pár minút mi to bude aj tak jedno.. teším sa! neskutočne! Objala som maminu, objala som ocina a spravila im večeru.. Nezabudla som si zobrať nôž.. ,,Hmmm... kde by ma nikto nevidel? Aaa, už viem, za domom!" pri dverách ma napadlo napísať list na rozlúčku.. ,,Mami, oci, všetci, čo si to čítate.. Prepáčte mi, ale inak sa to vyriešiť nedalo, toto mi pripadalo ako najvhodnejšie riešenie! Nechcela som nikoho raniť, ale keby som stále žila, raním tým seba! Nie som sebecká! Prosím, nehnevajte sa na mňa, všetkých vás milujem, nebojte sa, raz sa stretneme! Zatiaľ to prežijete!" List som nechala ležať na mojej posteli... Utekala som za dom, chvíľu som uvažovala, spravím to? nespravím? Spravím! Dokážem to! Stačí jeden rez a skončím to! Musím to spraviť! Ináč sa to nedá! Poď dievča, dokážeš to! Ty si silná, nie si padavka!!! ,,Ale ja sa bojím!" hovorila som si stále dokola.. Čo spravím?! Zatvorila som oči...

Realita vie byť krutá... 6. časť

10. prosince 2011 v 10:47 | MišeL Stone™
,,Mami? s tou voňavkou to nebolo tak.." povedala som vyplašene.. ,,Ako to teda bolo?" spýtala sa mama. ,,Vieš, prechádzala som sa.. Už som sa otáčala, že pôjdem domov, no v tom ma zastavil jeden chalan, pýtal si odo mňa cigarety, aj napriek tomu, že nefajčím, naliehal na mňa a chcel ma zmlátiť! Tak som vytiahla voňavku, škril ma, ale keď človeku hrozí nebezpečenstvo ddokáže aj nemožné, stále tomu neverím, vytiahla som tú voňavku a nastriekala mu to rovno do ksichtu!" nejako som to zo seba dostala.. ,,Páni, tak to si mala dosť blbý večer!" objala ma.. Hneď mi bolo lepšie, uz som sa necítila tak previnilo, cítila som sa voľne a šla si ľahnúť... Zobudila som sa asi o 8:00, ďakovala som, že je sobota, ze nemusím vstávať do školy! Len tak som sa válala po posteli.. Naraňajkovala sa, obliekla a zízala na bielu stenu.. Nudila som sa, ako stále, už ma to nebavilo, tak som si spievala.. Nudilo ma všetko.. Išla som sa prejsť, vrátila som sa domov.. myslela som, že je už aspoň 22:00.. Keď som sa chcela uistiť či je už dosť neskoro, zistila som, že nemám mobil.. Hrabala som sa v taške, našla som ho! Neznášam pocit, keď si myslím, že som niečo stratila.. Ale zbožňujem, keď to nájdem.. Pozrela som sa na hodinky, 18:34! No faasaaaa!! čo mám ešte dnes robiť?! sadla som si na lavičku a uvažovala.. Cítila som ako na mňa fúkal vietor, už som si necítila prsty, bola mi zima, no domov sa mi nechcelo... Tak som sa zdvihla a popri kroku uvažovala ďalej.. Čo mám spraviť, aby som si získala nových kamarátov?! V tom sa mi rozoznel v hlave hlas ,, NIE SI SAMA!" áno, viem, mám nejaké kamarátky, ale nemajú na mňa čas, chcem niekoho, kto ten čas mať bude! Pomôžte mi niekto! Prišlo mi to strašne ľúto, to ako ma nemá nikto rád, to ako sa ku mne správajú, to ćo si myslia... Viem, ako to vyriešiimmmm! síce si nikoho nezískam, ale budem mať pokoj!

Realita vie byť krutá... 5. časť

30. listopadu 2011 v 21:04 | MišeL Stone™
Myšlienkami niekde inde a rozumom tiež som sa prechádzala po našom malom meste.. Nevnímala som okolie, splynula som s ním.. Nikto si ma nevšímal, nikto sa mi nezdravil, ostala som len ja a hudba.. Bolo neskoro, po mojej prechádzke mestom som sa na konci nášho mesta a začiatku ďalšej obce som sa otočila a pomaly kráčala domov. Oproti mne išiel nejaký chalan... Modré nohavice, červená šiltovka, zimná bunda.. Zastavil ma: ,,Hej, nemáš cigu?" ,,Nie, nemám!" on znova: ,,Máš cigu?" ,,Už som povedala, že nemám!" ,,Naval tie cigy!" ,,Nemám! Nechápeš?" ,,Naval ich, lebo ťa zbijem!" schytil ma popod krk-- ,,Nemám , nechápeš?!" ,,Ty k*rva! Naval buď cigy alebo zmlátim!" našťastie am napadlo, že v taške mám voňavku, neváhala som, siahla som do tašky a voňavku som nastriekala tomu debilovi rovno do očí! Utekala som, nech som doma, chcela som byť sama,.. Konečne som došla domov.. Otec s matkou ma prepichli pohľadom! ,,Kde si bola? Uvedomuješ si, koľko je hodín? Prečo si tak navoňaná? Hádam si len nefajčila?" ,,Bola som sa trošku prevetrať, áno! Je 9 hodín.. to neriešte, ale nefajčila som..." ,,Aké neriešte?! ihneď to vyklop!" rýchlo niečo vymyslieť! Niečo, čo by bolo uveritelné a zároveň trošku pravda... hmmm ... ,,Boli sme s kamarátkou v obchode a testovali sme voňavky!" dobre, pravda to nebola, ale uveria mi to? ,,Dobre, báli sme sa o teba... veď ty nám neklameš, my ti veríme.." po týchto slovách sa mi to stále opakovalo v hlave ,,ty nám neklameš, ty nám neklameš, ty nám neklameš, ty nám neklameš!" stále dookola, nemohla som spať.. Čo mám robiť? Zišla som po schodoch do rozsvietenej kuchyne...

Realita vie byť krutá... 4. časť

25. listopadu 2011 v 18:18 | MišeL Stone™
Vstúpila som do triedy, pozdravila som sa kamarátkam a posadila som sa na svoje obvyklé miesto.. Ešte sa nezačala hodina.. Zasekla som sa.. V mojej fantázií, v uvažovaní, vo vnímaní.. nebola som prítomná, uvažovala som nad všetkým možným.. toto sa mi stáva dosť často.. Začala sa prvá hodina.. Angličtina.. možno v nej nie som vždy dobrá, ale je to jazyk ku ktorému mám skvelý vzťah a milujem ho! Preto sa Anglicky aj rada učím.. Zase 1! Už som si začala zvykať.. Ostatné hodiny ubehli ako voda a konečne som sa ocitla doma.. Aj tak to nie je žiadna výhra, ale určite je to lepšie.. Naučila som sa, rýchlosťou zjedla obed a zachcelo sa mi ísť von.. Toľkú tmu rozsviacali byty, autá, lampy a teenegery, ktorí sa práve vydávali na veľkolepé ožieračky, keď už je ten piatok.. Veď len všetci choďte.. Ja budem sama.. Ako vždy.. Nikto si ma nevšímajte.. Nezaujímajte sa o mňa.. Nie som namyslená, ale som jednečná, ako každí.. Možno nie som krásne, ale svojim spôsobom pekná.. Možno nie som múdra, ale ja múdra som, v tomto si môžem byť istá.. A nie som bifľa.. ale pre niektorých, väčšinu áno.. Ale sú to ľudia, ktorí ma nepoznajú.. Takže nevedia kto som.. Ale raz to zistia! Ale prečo mám stále dookola tie isté myšlienky? Prečo sa mi nedarí? Prečo mám smolu? Prečo chcem aby ma mali všetci radi? Prečo? Sú to len rečnícke otázky..
POKARAČOVANIE NABUDÚCE
UPOZORNENIE! Toto nie sú úvahy, nie sú to zápisky z denníčka, ani nič podĺa skutočnosti! Len ďalší výplod môjho zmýšľania!

Realita vie byť krutá... 3. časť

22. listopadu 2011 v 14:46 | MišeL Stone™

Realita vie byť krutá... 1. časť

Realita vie byť krutá... 2. časť

Tých osem rokov na tej hnusnej škole! už len jeden a pôjdem inam, konečne budem mať pokoj! Teším sa! Už len doštudovať.. Preto sa radšej učím a kašlem na okolie.. V tom moje rozmýšľanie prepušila mama! Mám sa utíšiť.. Super, to už ani uvažovať na hlas nemôžem? Ľahla som si, počúvala pesničky rôzneho druhu, nechcela som pozerať telku.. Každý deň taký istý, už ma to nudí! Ďaľši deň je tu, vstávanie do školy, obliekanie, hygiena, tra la la la laaaa.. som hotováá! Idem do śkoly.. Vonku sa dosť šmýkalo nakoľko je vonku mráz.. Možno by sa to nestalo.. No, niekto múdry do mňa vrazil a spadla som na zem.. Myslela som si, že to už horšie byť nemôže! Nikdy, ale naozaj NIKDY si nehovorte túto vetu! Je to akoby výzva.. Nemohla som sa zdvihnúť a v diaľke som zazrela auto, zostala som tam sedieť, keď ma prejde bude mi lepšie, keď ma neprejde budem mať aspoň roz šťastie.. V tom niekto obätavý schytil moju tašku aj so mnou a stiahol ma na stranu.. Bola to naša triedna, pýtala sa ma, čo sa stalo? Ja som jej len odvrkla: ,,Nič, spadla som! Je na tom niečo zaujímavé?" mala ďalšie otázky.. Ja som ju neregistrovala.. Však na čo.. Konečne pred budovou školy, otvorím dvere, ovalil ma smrad z tých podivných ľudí, teplo, aké len na takom odpornom mieste môže byť a zase do mňa niekto vrazil! Je to možné? To som až tak neviditeľná? Pre niekoho len vzduch, pre iného výplň rozhovorov.. Radšej budem vzduchom, keby ma ten niekto ochotný nestiahol z tej cesty mohol sa mi splniť sen! Našla by som kľud a pokoj!
POKARAČOVANIE NABUDÚCE
UPOZORNENIE! Toto nie sú úvahy, nie sú to zápisky z denníčka, ani nič podĺa skutočnosti! Len ďalší výplod môjho zmýšľania! Ak sa vám to zdá drastické, to ste ešte nečítali to, čo mám prichystané! Tešte sa :D

Realita vie byť krutá... 2. časť

21. listopadu 2011 v 21:59 | MišeL Stone™

Realita vie byť krutá... 1. časť

Krásny deň dokáže prekaziť len ostré a nepríjemné ,,CŔŔN!" môjho budíku, to som sa mala tak dobre.. Neznášam ranné vstávnie! Oh, to je proti ľudským pavam, maôi by to zakázať! Obliekla som sa, umyla si zuby, ućesala sa, išla do śkoly.. V śkole to bolo presne naopak ako v mojom sne.. Každý si šepkal, že ide tá čudná...radšej nič ... nemám rada vulgarizmy, aje keď ich používam, už som sa ich naučila, je to automatické, ani si to neuvedomujem.. Človek sa celý život učí, ale toto som si mohla odpustiť, vlstne aj moje okolie.. V škole zase len jednotky, pohľady s rečami ..BIFĽA!" ma už neprekvapovali, zvykla som si.. Konečne koniec, pustili nás z toho nepríjemného miesta, ktoré nenávidím, na čo žiť? Každému šibe, mám len pár kamarátok, žiadneho chalana.. Oh.. Však niekto si musí vytrpieť, že? ale prečo práve ja? to zo 7 miliárd ľudí na svete som práve ja tá ,,VYVOLENÁ?",tá, ktorá trpí za chyby ľudí, ktorí by si zalúžili trpieť? Neznášam život! Už veľakrát som si naň chcela siahnuť, ale tým by som len pomohla podaktorým.. Tak ma zachránili tieto myšlienky a put sebazáchovy! Veď ja raz všetkým ukážem, nedám im spávať, pomstím sa! Počkajte si! Pomsta bude sladká!
PREPÁČTE, ŽE JE TO KRÁTKE, JE TO NA RÝCHLO, ALE ZAJTRA TU MÁTE POKRAČOVANIE :)

Realita vie byť krutá... 1. časť

20. listopadu 2011 v 20:23 | MišeL Stone™
Nikdy nerob druhým to, čo nechceš aby oni robili tebe! Vždy som sa riadila týmto príslovím, páčilo sa mi a bola to pravda. Snažila som sa byť dobrá a pomáhať. No, nie každý má toľko šťastia, aby mu to pomohlo. Ja som to šťastie nemala, nikdy.. Možno si myslíte, že dôvodom je puberta a mám to svoje podceňovacie obdobie, v ktorom je hlavný alkohol, chalani, párty, kamaráti a šialené zážitky..Nie! Je to pravda, som smoliarka.. Nie je dňa aby som si nevyčistila topánky, pretože vždy mám šťastie a do niečoho šliapnem.. Každý deň sa mi smola lepí na päty a nikdy sa deň nerozvíja podľa mojich predstáv..Samozrejme, keď má niekto takú fantáziu ako ja, človek by sa ani nepozastavil a nezačal by rozmýšľať nad tým šťastným dňom.. Veď koho by zaujímalo celodenné vylihovanie v posteli, čítanie dobrej knižky a pohár kávy? Asi nikoho v mojom veku.. Ani mňa nie.. Môj deň by bol plný farieb! Ľudia by boli šťastní, každý by sa mi zdravil, svietilo by slnko, nikto by nesedel doma, deti by sa hrali škôlku, skákali by cez švihadlo a mamičky by sa nebáli púšťať svoje deti von, pretože by im nehrozilo nebezpečenstvo. Ľudia by mali čo jesť, netrápili by sa kvôli hladu.. Ale samozrejme ani ja by som nebola smutná, mala by som niekoho po svojom boku, celé dni by som trávila na slnečku s priateľmi a do školy by som chodila veľmi rada. Život by bol skvelý v každom ohľade.. Po týchto želaniach sa v jeden deň môj život rázom otočil.. V škole sa na mňa všetci pozerali s úsmevom, každý sa mi zdravil, nevedela som prečo.. Kamarátka mi hovorí, že to to kvôli článku, ktorý som napísala pre jeden web.. Hneď mi došlo, ktorý.. (dostala som ponuku, aby som napísala krátku úvahu, nakonci som poďakovala všetkým, aj tým, ktorí ma nemusia a to bolo dôvodom ich náhlej zmeny v správaní).. Škola sa krátila.. Konečne som prišla domov, ako každý deň zhodila tašku ku stolu, naučila sa, pritom ohrýzala pero, ktoré je asi o polovicu menšie ako keď som ho kupovala a sú na ňom odtlačky mojich zubov. Potom som otvorila svoj nový notebook, naťukala známu stránku ,,FACEBOOK.COM", pozrela, čo je nové, kto je vo vzťahu, kto má koľko likeov na fotky a potom som si napísala nový status, mala som nejaké žiadosti o priateľstvo od nás zo školy, hlavne od tých, ktorí boli v článku menovaní. Všetci mi ďakovali, tento život sa mi začal páčiť, už som si začala zvykať na ,,Páči sa mi to" na mojich fotkách, statusoch, ako mi každý písal, že ma má rád, ako so mnou každý chce niekam ísť... V tom to niekto pokazil! ........

TVOJ NÁZOR?

Dievča so slzmi v očiach 9.-10.

18. září 2011 v 16:14 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
Teta Aby ho išla zdvihnúť... Volali z nemocnice, že mama bola opitá za volantom a mala nehodu.. Nebolo to nič vážne, ale hneď sme za ňou išli.. Mala len udretú hlavu, ako jej vybehol airbag.. Tak nič vážne.. Myslela som, že už prestane piť, kvôli tejto súsenosti.. Ona to len brala ako zábavný zážitok a pila ďalej.. Pomaly som zabúdala, že mám mamu.. Vôbec sa mi nevenovala.. Kvôli nej nás otecko opustil.. Našiel si niekoho iného a ani ma nechodil navštevovať, ako by zabudol, že ešte žijem.. Tetu Aby som začala rať ao svoju mamu.. Učila sa s mnou, čítala mi rozprávy, varila mi, zabávala ma a mala ma rada.. Bola som ako dieťa, ktoré nikdy nemala.. Bola som jej slniečko, stále ma tak volala.. Mama so mnou bola si 1x do týždňa, stále bola mimo mesta.. Z návštev 1x do týždňa sa salo volania 1x do mesiaca.. Odišla do zahraničia.. Piť neprestala.. Tam, v zahraničí si nieoho našla.. Neviem ako jej, ale mne by bolo blbé necha´t na krku fieťa staršej susede.. Síce na mňa platila, ale úplné minimum.. Tie peniaze, čo na mňa posielal otec si nechávala ona, no nie všetky.. Asi polovicu z nich dala na mňa.. Teta Aby bola rada, že som s ňou... Bola sama, nikdy sa nevydala a nikdy nemala deti.. Bola som ako ľudské domáce zvieratko.. Ale môj život aj tak nebol dostatočne dobrý.. Teta Aby mala rakovinu pľúc.. O krátky čas zomrela.. Bola ako moja mama, takže to pre mňa bolo veľmi ťažké prekonať.. Či už mama chcela alebo nie, musela si ma zobra´t, lebo keby ma dala do domova, nedostávala by výˇivné ani príspevky od otca.. Otec si ma zobrať nemohol, jeho priateľka so mnou a mojou mamou nechcela mať nič spoločné.. Mamu som prestávala mať rada, nevenovala sa mi.. Nemala som žiadnyc prietaľov, všetci ma brali ako divnú narušiteľku kolektívu.. Všetci na mňa ukazovali.. Už som toho mala dosť! Rozhodla som sa, že ukončím svoj život a chcela som skočiť z mosta, ale v tom si prišiel ty.. Konečne som mala pocit, že na mne niekomu záleží.. Ďakujem, že si ... Zachránil si ma.. Si môj strážny anjel a verím, že ma nikdy neopustíš.. :)" ,,A mám na výber?" pobozkal ju..
THE END :)

Dievča so slzami v očiach 8

16. září 2011 v 21:47 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
Začala piť.. Hovorila, že jej to pomáha.. ale otcovi sa to nezdalo, nechcel aby z nej bola alkoholička.. posielal ju na liačenie, ale aj tak si vždy našla cestu k alkoholu.. Netrápilo ju, ako sa cíti otec, bolo jej to jedno, pre ňu bolo podstatné to, ako sa cíti ona... Zanedbávala aj záhradu, ktorú mala tak rada.. Namiesto krásnych a farebných kvetov tam bola len burina.. Celé noci som ležala na posteli a prosila som, aby to už skončilo.. Otec bol nervózny, bál sa, že si mama niečo urobí.. Každá kvapka tuhého alkoholu ju mohla zabiť, veď promile, ktoré mala v krvi by zabili nejdného alkoholika.. Myslela si, že pohárimi zabíja spomienky, no zabíjala tým len otcovu lásku k nej... V jeden deń toho otec už mal dosť.. Poslal ma do izby.. Počula sm len náramný huot, prosila som, nech to už skončí.. chcela som, aby sme znovu boli taká šťastná rodinka, aby sme pozorovali oblaky a pili kakao.. No, išlo to dolu vodou.. Otec toho mal nad hlavu.. To povedal aj mame pri tej hádke.. Húali po sebe.. Počula som ako sa jej vyhráža ,,Buď s tým končíš alebo skončím ja.. Ale s tebou!" mama si nedala povedať, povedala mu, že ak ju už nemiluje nie je dôvod, aby spolu naďalej žili.. Otec bol smutný, myslel si, že to vyrieši, ale tento problém bol aj preňho oriešok.. Odišiel niekam na týždeň, väčśinu času som trávila s našou susedkou Aby, ktorá sa o mňa starala, kým sa mama liečila.. Nepomáhalo to... Moje detstvo by som neželala zažiť nikomu... Míňali sa peniaze a tak mama začala rozpredávať dom, len kvôli alkoholu, ktorý som znenávidela.. Onedlho sa ozval otec.. našiel si niekoho iného, ale dohodli sa na tom, že budem za ním chodiť.. Zatvárala som sa do izby, bla môj jediný priateľ, nemala som nikoho, len mamu večne zriedenú liehom a tetu Aby.. Dom sa začal prázdniť, predala dokonca aj obrazy ktoré malovala, kým sa ešte venovala svojim záľubám.. Teta Aby už bola stará... Bola ako moja druhá babka .. U nej som bývala častejšie ako doma.. Pamätám si, ako sme hrali dámu, zazvoil telefón....
Pokračovanie nabudúce

Dievča so slzami v očiach 7

15. září 2011 v 20:32 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
,,Vieš, keď ešte žil môj brat, vždy mala starosť len o neho.. Ja som síce o hodne starší, ale myslím si, že matka by mala mať starosť o obe deti a mala by ich mať rovnako rada a rovnako s nimi komunikovať.." ,,Vieš,ale on bol mladší, potreboval viac pozornosti, to sa ti len zdá!" povedala Amy.. ,,Nie, nezdá sa mi to.. Ako som už spomínal, rád čítam knihy.. možno je to trápne, ale hrával som v divadle.. Moja mata, za celých 10 rokov nebola ani na jednom predstavení.. Buď pracovala a nemohla odísť, alebo bol môj brat chorý a ona s ním bola doma.." ,,To je mi ľúto.. Ale, keď bol chorý potreboval opateru, nemohla ho nechať doma samého, chorého.." ,,Ale veď mu skoro nič nebolo, mal obyčajnú chrípku... Vždy radšej bola s ním ako so mnou... Stále je to tak.. Keby mohol žiť, kľudne by obätovala mňa, aby sa jej synáčik vrátil" ,,Takže ty si ho nemal rád?" ,,Jasné, že mal,m veď to bol môj mladší brat.. Nech už matka robila akékoľvek rozdiely, on za to nemohol... Vieš koľkorát ju posielal na tie divadelný hry? Ale ju ani nehlo, vždy si niečo vymyslela.." ,,Je to smutné.. Ja to mám podobne.." ,,Takže už chápeš, prečo taá bola na tej večeri? Nemohla zniesť to, čo sa stalo a nevie sa zmieriť s tým, že som si niekoho domov priviedol ja a nie môj brat... Preto hovorila to, čo hovorila.. Aj tvoja mama sa venuje viac mladšiemu súrodencovi ako tebe?" ,,Aha, tak tomu už konečne chápem.." povedala Amy vysokým tónom.. ,,Nie, u nás je to ináč.. Keď som bola malá, žili sme ako pohodová rodinka.. V rodinnom dome, krásnou záhradou plnou voňavých a farebných kvetov.. Rada som sa tam ako malá hrávala... vtedy pre mňa neexistovalo krajšieho miesta.. Lahla som si pod strom a pozorovala oblaky.. Vždy u mne pribehol otec apridal sa ku mne.. Vymýšľali sme si zábavné tvary a potom sa spolu smiali.. Mamina nám doniesla sušienky a kakao, ktoré sme vždy pijávali spolu.. Boli to skvelé časy.. Ocino ma mal veľmi rád, nedal na mňa dopustiť.. Aj rodičia sa mali veľmi radi.. Všade sme chodievali spolu, ako taká spokojná rodina.. Ale potom prišli ťažkosti.. Moja starká, z mamininej strany dostala infarkt.. Už jej nemohli pomôcť... Keď umrela, mamina to znášala veľmi ťažko.. Preplakala dni aj oci, jej mamina bolo ao jej najlepšia kamarátka, mali skvelý vzťah.. Moja mamina to nezvládla... Začala......."
POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Dievča so slzami v očiach 6

12. září 2011 v 17:05 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
,,Koľko máš vlastne rokov?" Amy sa spýtala to, na čo zabudla.. ,,19 a ty?" Amy sa potešila.. ,,15, dobre, zľakla som sa, že je medzi nami väčší vekový rozdiel.." vydýchla si.. ,, 15? Normálne by som si s 15 ročmou nezačal, to z 3 dôvodov: 1. Nemôžem si vyberať, preto, ako vyzerám.. 2. 15 a 19... je to také..." Amy si smutne povzdychla a sklopila hlavu... ,,3. Nikoho na svete nemám radšej ako teba" pozrela sa na Scotta a povedala ,, Už som sa začala lakať, že to končí.." ,,Nemusíš sa obávať, ja ťa nenechám" povedal Scott.... Už boli pri dome, popri debate si ani neuvedomili, aká krátka je tá cesta... Zazvonili.. Ku dverám prišla Scottova mama ,,Vitajte, už som sa bála, že neprídete..." vošli dnu, usadili sa.. ,,Amy, Scott spomínal, že si jeho priateľka.." ,,Áno, váš syn je veľmi skvelý človek, mám ho veľmi rada" ,,Koľko máš vastne rokov?" ,,15" Scottova mama hneď vyprskla všetko čo mala v ústach ,, 15? a vieš vôbec, koľko má Scott?" ,,Áno, 19... My nehľadíme na vekový rozdiel, riadime sa podľa citov.." ,,To je síce pekné, ale teraz je to pomerne dosť veľký vekový rozdiel.. Neuvažovala si o niekom mladšom? Náš Scott je pre teba dosť starý.." ,,Dosť mama!" Amy sa rozbehla... obula sa a utekala do paru, kde sa vyplakala.. Po chvíli za ňou došiel Scott.. ,,Neber ju vážne, len nevie zniesť, to je jedno..." so slzami v očiach.. s rozmazanou riasenkou... s utrápením... ,,Nie, to nie je jedno.. všetko bolo skveé, až do teraz, neviem čo majú všetci proti vekovým rozdielom, veď je to choré... Ide hlavne o to čo cítia tí dvaja, nie? Láska je o tom! Nie o rokoch!" Scott si prisadol k Amy, pomaly jej potlačil hlavu na hruď a povedal jej ,,Myslím si, že aj mojej mame nejde o ten vekový rozdiel, ale o niečo iné..." ,,O čo?"
POKRAČOVANIE NABUDÚCE :)

Dievča so slzami v očiach 5

10. září 2011 v 22:01 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
Amy spozorovala tvár Scotta, bola taká smutná, jeho krásne oči prekryli tú jazvu.. Jazva na tvári nebola ani zďaleka taká veľká, akú mal na srdci.. Amy sa na neho niekoľko minút len tak bez slova hladela.. Nevedela, ako ďalej.. Čo mu povedať.. No, po chvíli ju predbehol.. ,,A teraz odídeš, ako všetci!" už predvídavo odvrkol Scott.. ,,Nie, neobávaj sa, s tebou zostanem.. Si jediný, komu na mne záleží, niečo ma na tebe priťahuje..." povzbudila ho Amy.. Zrazu sa na seba pozerali obaja ... Scott bol rád, že trávi čas s niekým, tak skvelým ako je Amy... Amy zase bola šťastná, že je s niekým, hocikým... Je to veľká samotárka... Scott sa odvážil, sadol si bližšie ku Amy... Už im bolo trápne byť ticho.. Amy si želala, aby ju pobozkal a Scott zas chcel spraviť niečo s tým nudným tichom.. Tak sa k nej naklonil a pobozkal ju... Amy bola ešte šťastnejšia, nikdy ju nikto nepobozkal... Bol to skvelý pocit.. Usmiala sa... ,,Ešte som nevidel niekoho, kto by mal krajší úsmev, ako ty.." neodpustil si Scott.. ,,Je to od teba veľmi milé, ja som zas nevidela nikoho, to by mal krajšie oči ako ty, sú také nevinné, hlboké ale pritom v nich presne vidím čo si prežil..." Takto si lichotili navzájom... Už nadišiel čas ísť domov.. Ani jednému sa nechcelo.. Scott sa rozhodol odprevadiť Amy až pred jej dom.. Tam ju ešte raz pobozkal a dohodli sa na stretnutí.. Obaja sa tešili, milovali spoločné chvíle a vždy, eď bol čas boli spolu.. V jeden deń sa Scott dokonca rozhodol, že Amy pozve na večeru.. Nie, na hociakú, na večeru k nim domov! Amy to prijala, pretože jej za celý mesiac toho schádzania veľmi prirástol k srdcu, nevedela by si predstaviť deň bez neho... Nahodila pekný úsmev, svelé šaty a doplnky... Vždy si želala ísť na večeru ku svojmu priatelovi, ako to pekne znie, vždy sa nad tým zamyslela, pretože Scott bol skvelý chlapec, ktorého by asi inde nenašla.. Už pomaly opúšťala svoj domov, keď z okna zahliadla Scotta, ktoeý ju čakal, veď sama by tam neprišla, keď ani nevie, kde býva.. Vyrazili, prechádzali ulicou a všímali si maličkostí! ,,Pozri na tie dva holuby, ako spolu chodia, určite sa majú radi! Je pekné, keď sa ľudia, alebo zvieratá majú radi.." zahlásila Amy.. ,,Áno, je to krásne, ty si krásna, stavím sa, že nikto na tomto svete ťa nemá radšej ako ja" ,,Vždy som si želala stretnúť niekoho ta úžasného!" a až teraz sa Amy spamätala... zabudla sa niečo spýtať! V duchu si želala, aby odpoveď na otázku nezničila to, čo k sebe cítia! ,,Hey, Scott...."
POKRAČOVANIE NABUDÚCE :)

Dievča so slzami v očiach 4

9. září 2011 v 21:44 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
,,Dnu vošla mama so slzami v očiach hovoriac: Tvoj brat... Išiel von a ešte sa nevrátil.. choď ho pohladať.. nezdvíha mi telefón, bojím sa, že sa mu niečo stalo..." hneď ako to dopovedala, utekal som hladať svojho mladšieho brata! Asi po 20 minútach hladania, som zbadal partiu chlapcov oolo mjho brata.. počul som len slová ,,Ak nečorkneš tie cigy, podrežem ťa týmto nožom!" ako som to počul, utekal som tam, aby som ochránil svojho brata.. Hneď, ako som tam došiel sa začali navážať aj do mňa ,,Hej, ty padavka, choď s týmto úbožiakom a čorknite mi cigy! Poďme!" no, ja som sa nedal a tak som zahlásil ,,Počúvaj ma, ak nás nenecháš na pokoji, tak.." ,,Zavoláš maminke?" skočil mi do reči a rozosmial sa, aj s partiou tých idiotov... ,,Nie, nakopem ťa!" ,,Hej? Tak poď!" zahlásil, nemal som chuť sa biť, ale pre brata spravím všetko! Tak som odhodil bundu a podišiel k nemu!" chlapec sa do mňa pstil s tým nožom, pár zapriahnutí jeho rukou som zachytil, no, ako som išiel chytiť ten posledný, už som sa neubránil, utŕžil som nepeknú jazvu cez tvár! Krv bola všade, dokonca môjho brata skopali a mňa držali, musel som sa len prizerať, nemal som ho ako zachrániť, držali mi pevne ruky, tvár bola celá krvavá... Brat kričal, nech už prestanú, no tým začali kopať ešte silnejšie.. Nejako som sa premohol, tých čo ma držali som kopol a utekal za bratom, nedýchal, skúšal som mu dať umelé dýchanie... Rýchlo som zavolal záchranku, potom našim... Mňa ihneď previezli na plastickú chirurgiu, aby mi dali tvár do poriadku.. Rana bola tak hlboká a tak rozsiahla, že to nedal do poriadku ani plastický chirurg, ale to nebolo najhoršie... Brata si nechali v nemocnici.. Ráno o 6:30 mi volali rodičia do nemocnice, že braček to neprežil.. Ľudia sú egoistické svine, len tak ho prepadnú a kvôli nim zomrel! Mal len 9 rokov! Chápeš? Celý život pred sebou.. Scott mal slzy v očiach.. Na ten most sa chodím stále prechádzať, pripomína mi spoločné chvíle s bračekom, hrávali sme tam futbal.. A v jeden večer som tam našiel teba.. Je zbytočné vzdať sa života, kým to nechce on sám.. Amy sa rozplakala... bolo jej strašne ľúto, čo sa stalo malému chlapcovi... Objala Scotta, povedala mu: ,, Musel si si toho prežiť veľa, neviem si ani predstaviť, aké to muselo byť ťažké, nemusíš sa báť toho, že tvoja tvár bude zjazvená! Budem v tebe vidieť len chlapca, toho chlapca, ktorý sa snažil spraviť všetko preto, aby jeho brat zostal živý..." Scott si odkryl tvár...
Pokračovanie nabudúce!

Dievča so slzami v očiach 3

7. září 2011 v 11:49 | MišeL Stone™
Ešte si nečítala prvé diely? Neváhaj a prečítaj si ich, aby si bola v obraze, o čo sa jedná v tomto príbehu :)
Celý deň mala skvelú náladu a myslela len naňho.. Neodpovedala na otázky ,, Ako sa máš? Čo robíš? Čo sa ti stalo?" bola taá uchvátená.. Dokonca pri raňajkách plnila misku mlieom bez toho, aby sa to mlieko ocitlo v miske. Mala pocit, že je v siedmom nebi. Pomaly sa chýlilo u večeru.. Vonu začínalo byť chladno, ľudia sa pomaly zbiehali v teple svojho domova, len smutné dievča, ktoré už smutné vôbec nebolo, vyrážalo ako stíhačka zo svojho domu, len aby bola na dohodnutom mieste v parku čo najrýchlejšie.. Sedela,čakala, vôbec jej nevadilo, že je tam o hodinu skôr, radšej skôr, ako neskôr, nie? Čakala asi pol hodinu, kým došiel aj on.. Ešte stále nevedela jeho meno.. Stále jej vŕtalo v hlave, ao sa môže volať jej záchranca, asi to bol osud, aby sa stretli, aby ju zachánil, aby ona bola taká šťastná, aby liala mlieko mimo misky.. Pozdravila sa ,,Ahoj!" on sa jej odzdravil.. Prisadol si.. Ona sa ho pýta s vtipným tónom: ,,Ako znie meno môjho záchrancu?" ,,Scott, teší ma, ty si...?" ,,Amy" ,,Máš nádherné meno" ozval sa.. ,,Mne sa to tvoje tiež páči" nechcela byť ticho tak sa pripojila.. ,,Mohla by som konečne vidieť tvár môjho záchrancu?" ,,Nie som si istý..." ,,Prečo, nech vyzeráš akokoľvek, aj tak ti budem vždy vďačná.." ,,Nie, nevieš čo sa stalo, ako to bolo.." ,,A čo keby si mi to porozprával? Som dosť dobrý poslucháč" ,,Neviem, či je najlepši nápad rozprávať ti to.. Veď sa ani nepoznáme..." ,,Neboj sa, ja to nikomu nepoviem, budem to v sebe držať, nechám sa s tým pochovať..." ,,Tak dobre teda.." začal: ,,Vonku bolo chladno.. Sedel som pri knihu, ktorú sme si mali prečítať do školy, vždy som rád čítal, nebol som ako ostatný chlapci v mojom veku, každý mi hovoril, že som divný, ale prečo by mal byť človek divný? Za to, že s nikým nechodí, nevyhľadáva štetky a nechodí po baroch ako jeho rovesníci? Zrazu mi niekto zaklopal na dvere ... Zaričal som ďalej, vždy som chcel mať svoje súkromie.. Dnu vošla mama so slzami v očiach hovoriac:---
POKRAČOVANIE NABUDÚCE! Páči sa vám to? :)

KOMENTÁRE! :*

Dievča so slzami v očiach 2

4. září 2011 v 21:04 | MišeL Stone™

1. DIEL Dievča so slzami v očiach

,,Píp, píp"...zazvoní budík.. je čas vstávať.. ,,Mohla by som na ten most ísť aj dnes, možno tam príde znova, bolo by to super, jeho hlas bol sympatický, som šťastná, že sa o mňa niekto zaujíma, že mi niekto dal chuť do života, musím mu poďakovať!" po dni, ktorý mala plnú hlavu majitela baterky.. nastal večer, dievča sa znovu vypravilo na most, na ktorom stretla záhadného životabudiča.. čakala hodinu, dve, tri... až sa rozhodla, že pôjde domov. V tme, sklamaná, so slzami v očiach pomaly odchádzala. ,,Keby som aspoň vedela ako vyzerá, alebo ako sa volá..." povzdychla si smutne. Cestou domov zbadala lavičku, na ktorej sa usadila a začala pozorovať hviezdy, ktoré neobyčajne žiarili.. ,,Myslela som si, že konečne spoznám toho, kto mi dodal radosť..." ..,,Prečo za ním nejdeš?" ozval sa už známy hlas.. ,,Neviem, nepozn..., počkať, kto si?!" udivila sa.. Zrazu bola oslepená baterkou.. ,,Počkať, nie si ty..." ,,Áno, som to ja.." utíšil ju.. ,,A to som myslela, že už ťa nikdy neuvidím! Ako si ma tu našiel?" ,,Išiel som sa nadýchať čerstvého vzduchu, najprv som išiel na most, kde si bola včera a potom ma niečo ťahalo na lavičku pri parku... A teraz tu vidím teba." pomaly si prisadol na drevenú lavičku vedľa dievčaťa.. ,,Ako vlastne vyzeráš? Prečo neskryješ tú baterku? Chc....." ,,PšŠšt!" priložil dievčaťu prst na pery a smutne povedal ,,Je to tak lepšie... ,,Nech už vyzeráš akokoľvek, vždy ti budem vďačná.." ,,Budeš tu aj zajtra?" spýtala sa... ,,O 21:45?" Dodal.. ,,A čo ta ísť niekam na hamburger?" spýtala sa zamyslene.. ,,Nie, stretnime sa tu." odpovedal smutne.. ,,Prečo?" nepochopene sa ozvala.. ,,Nemám rád ľudí, už vôbec nie miesta, kde ich je veľa.. ľudia, ich vlastnosti, hrubosť a nevďaćnosť, nechcem na to ani pomyslieť.." ozval sa s hlavou sklopenou, pritom si obhrýzal zips na bunde.. ,,Nevadí, takže 21:45 tu?" aj tak bola rada, že sa stretnú, to s tým fastfoodom bol asi blbý nápad... ,,Už sa teším.." natešene sa ozval.. ,,Aj ja!" s očarujúcim úsmevom na tvári.. ,,Dobrú noc." so stálym úsmevom na tvári... odišla.. od radosti sa vznášajúc odišla znovu do svojej izby, kde zaspala.. mala krásne sny... do rána sa jej snívalo so záhadným chlapcom... uvedomila si, aú by spravila chybu, keby tam neprišiel..
POKRAČOVANIE NABUDÚCE! PÁČI SA VÁM TO? :)

Dievča so slzami v očiach

31. srpna 2011 v 21:25 | MišeL Stone™
UPOZORŇUJEM, ŽE TENTO PRÍBEH JE VYMYSLENÝ JE LEN TAK OD RUKY! TAK SI DEJ NEVŠÍMAJTE!
Dievča, ktoré nikto nemal rád... Dievča, ktoré bolo vždy smutné.. Dievča, ktorému stále stekali slzy po tvári... Dievča, ktoré sa nemohlo o nikoho oprieť... Dievča, ktoré stálo na moste, rozhodujúc sa: ,,Skočím, alebo nie? Mám, alebo nie? Má môj život ešte význam?" Pomaly sa nakláňajúc vidí niekoho s baterkou svietiac priamo na ňu. Slzy v očiach sa dali zakryť len ťažko. Svetlo pomaly oslepovalo, bolo také silné, až sa dievčaťu tlačili slzy do očí, no nie zo smútku. Majitel baterky sa tichým a vyplašeným hlasom jemne prihovoril dievčaťu: ,,Čo tu robíš tak neskoro večer? Prečo stojíš na okraji mostu?" Dievča si smutne pomyslelo ,,Na čo mu budem vešať svoje problémy na nos? Koho zaujíma život niekoho tak obyčajného, ako som ja? Na čo sa do toho stará, aj tak o tom nič nevie.." Majitel baterky sa znova ozve: ,,Nevieš čo so životom?" pomaly si sadne na okraj mosta ku stojacemu dievčaťu, ktoré si v tej chvíli sadne a majitel baterky začne... ,,Nie si sama, každý má nejaké problémy, zdá sa, že sa nedajú vyriešiť, no ver mi, človek nevidí svoju budúcnosť, nikdy nemôže vedieť ako to dopadne.. Počkaj si na odpoveď, život ti ju dá, si mladá, pekná, slzy v očiach nie sú dôležité, ani to čo sa deje... Dôležité je to, čo máš tu.." opatrne zobral ruku dievčaťa a zatlačil ňou jemne na miesto, kde približne má byť srdce.. Dievča sa ticho ozvalo: ,,Ďakujem vám!" Majitel baterky smutné dievča postavil na nohy a opatrne sa s ňou pustil do chôdze starým a opusteným mostom, ktorý robilo živším len smutné dievča a on.. Bolo okolo pol noci, keď dievča dorazilo domov.. Pomaly išlo do svojej izby, nechcelo svojimi krokmi zobudiť spiacich rodičov... Opatrne sa presunulo do svojej izby a tam spomínalo na záhadného majitela baterky, ktorý jej dal chuť do života! Nie preto, čo jej povedal, ale preto, že malo pocit, ktorý ešte nikdy nemalo! Niekomu na nej záleží, možno nie veľmi, ale dosť na to, aby jej zachránil život!
NAOZAJ, Písané len tak od ruky, ak chcete, môžem niekedy napísať aj pokračovanie! Píšte do komentárov, či chcete vedieť, ako to skončilo! + nezabudnite na svoj názor :)
 
 

Reklama